Príbeh Sebastiána

Od narodenia sa Sebík vyvíjal ukážkovo, ako sa povie, podľa tabuliek. Zlom nastal v 15 mesiaci po podaní MMR vakcíny. Dovtedy pekne vtedy bľabotal slová ako mama, baba, papa... tie sa zrazu však vytratili. 

Do škôlky nastúpil ako dva a pol ročný. Učiteľky mi po čase povedali, že aby Sebík zareagoval musia viackrát hlasnejšie zakričať a tak sme absolvovali vyšetrenie ušiek. Zistilo sa, že má upchaté stredne ucho hnisom (pritom sme na ORL chodili často lebo býval chorý a mával zápaly).

Tak nasledovalo odstránenie hnisu a taktiež operácia nosných mandlí. Po operácii sme dúfali, že bude všetko fajn, no nestalo sa tak. Sebík sa začal báť zvukov, či už šlo o kosačku, smetiarske auto, mixér či fén. Spočiatku som to pripisovala jeho doterajšiemu oslabenému sluchu. Napokon absolvoval psychologické sedenie. Nedávno padla diagnóza Vysokofunkčný alebo Atypický autizmus (rozhodne sa podľa testov intelektu).

Pre mňa ako rodiča, to prišlo ako rana z dela. Ale nehodlám sa vzdať a vziať Sebikovi šancu sa rozvíjať, pretože viem, že je šikovný a ak dostane šancu dokážeme ju spoločne spracovať na výsledky prínosné pre celý jeho ďalší život. 

Doteraz sme vďaka pár priateľom, ale aj cudzích, no skvelých ľudí, mohli absolvovať terapiu vo Varšave a Delfíny na Ukrajine. Vidím, že Sebíka to posunulo psychiky i rečových schopností. Kedysi nedokázal vyjadriť svoje potreby, teraz je to omnoho lepšie a ak sa mu to predsa len nedarí, pýta sa na slová, výrazy.

Sebík si toho prešiel už vo svojich šiestich rokoch už veľa. Ale to, že sa nevzdáva ma posúva dopredu a preto sa nechcem vzdať ani ja a spoločne bojujeme aby bolo lepšie a lepšie.

S pozdravom Sebikova mamina Táňa